Boli časy, keď som túžila roztiahnuť krídla a zaletieť niekde ďaleko. Dnes by som dala čokoľvek zato, aby som sa mohla vrátiť do rodného hniezda. Ale to hniezdo zbúral život. Stačila chvíľa a odťal mi korene. Bezstarostnosť mladosti a ružové sny museli ísť bokom. Doma ma víta už iba psík, ale ja ten byt nevolám domovom. Necítim to tak. Raz si domov vybudujem, ale na to potrebujem minimálne dva páry rúk. Labky nestačia :)Ale aj napriek tomu, vždy sa rada vrátim tam, kde je moje miesto, moja krajina. Patrím tu. Nedávno som pochopila zvyk pobozkať rodnú hrudu pri návrate domov do vlasti. Kedysi mi to pripadalo bláznivé, čudný vtip z čiernobielych filmov. Dnes už viem, že nebo nie je nikde také modré ako tu u nás. Iba tu si pamätáme, kde ste si ako deti rozbíjali kolená, kde ste dostali prvú včeličku do žiackej, prvú pusu... Domov vonia a chutí spomienkami, rodinou a priateľmi... Známe miesta, ulice, obchody, zašité kaviarničky. Viete, kam ísť, aby ste dostali pre vás to najlepšie kapučíno. A ľudia okolo sú ako vy. To je to najdôležitejšie, čo sa nedá naučiť. V cudzine vám buď sadnú alebo si nezvyknete už nikdy. Nemusia variť rovnaké halušky, čítať rovnaké knihy, stačí, že vám aspoň trochu rozumejú, majú rovnakú mentalitu, zvyky, humor a vy sa necítite ako divný prišelec z iného sveta. Som rada, že mám domovinu, hoci tvorí len maličký fliačik na mape sveta. Ale na tom kúsku žije 5 miliónov ľudí, ktorí sú tiež Slováci a to je už dosť veľká rodina. Slovensko, ďakujem, že si mojou domovinou.
Domov
Stále keď niekde cestujem, chytí ma clivota a uvedomím si, ako rada sa vrátim. Domov - slovo, ktoré aj keď ho naložíte do octového nálevu, stále chutí sladko.